Hneď na začiatku pár večných právd: Slováci sú národ pohostinný. Poliaci sú šmelinári a veksláci.
Nuž neviem. Víkend vo Vysokých Tatrách nám priniesol aj pár prekvapení. Trúfalo a ako sa neskôr ukázalo aj beznádejne som mal napríklad chuť na kapustnicu a bryndzové halušky. Ani by nemuseli byť „ako od babičky“…
V prvom podniku (pri stanici Tatranská Lomnica) prišla čašníčka, tresla nastôl jedálny lístok a keď som si bez dlhšieho študovania objednal: „Jednu kapustnicu.“ len znechutene zamrmlala: „Nemáme.“ Nuž čo, stáva sa, šli sme do druhej reštaurácie (Slalom v obci Tatranská Lomnica). Intro s kapustnicou malo identický priebeh. Akurát to „Nemáme“ bolo povedané milšie. Ale veď nevadí, rád si dám cesnačku so syrom. Druhý chod by mohli byť halušky. „Robíte ich poctívé zo zemiakov alebo z prášku?“ Odpoveď? „Nemáme ani bryndzové halušky.“
Že fungujúci cestovný ruch vyzerá trochu inak nás presvedčilo Zakopané. Na ulici, ktorú som sám pre seba nazval „turistickou“ sme zakopávali o podniky s tradičnými špecialitami – klobásky, kapustnica, zemiakové placky… Vo väčšine podnikov hrala ľudovky živá hudba. Na ulici zas stánky so syrmi od výmyslu sveta – osobne síce nie som schopný potvrdiť, či ovčí syr a kozí syr boli tým, za čo sa vydávali, každopádne nám chutili. Nakúpili sme aj domov. Živý ruch vládol na uliciach až do deviatej večer. V tom čase už na slovenskej strane „skapal pes„.
Dodatok pre rozhorčených Tatrancov: Chcem míňať peniaze za kvalitné služby. Ja sa postarám o to, aby som mal čo míňať, vy sa postarajte, aby som ich mal za čo míňať.