V Tallinne sme sa nalodili na trajekt a smerujeme do Helsínk. Takmer celá skupina na palube sledujeme ako sa nám vzďaľuje breh a naberáme stále vyššiu rýchlosť. S tým je spojená vyššia vlhkosť vzduchu. Ako by povedali televízne rosničky, severovýchodný vietor vystriedal vietor všesmer… Ľudí z paluby pomaly ubúda. Čoskoro sme tam ostali len my – morskí vlci a blázniví turisti zo Slovenska. Chvíľami neviem, do ktorej skupine sa zaradiť.
Domorodci občas nad nami nechápavo pokrútia hlavami, že sme naobliekaní ako cibule a nám padajú sánky, keď vidíme 2-3 ročné fínčatá sporo odeté v letných šatočkách. Mám na sebe mikinu a neprefúkavú bundu. Kríže sa napriek tomu boestivo hlásia o slovo. „Breh na obzore!“ volá prvý zo slovenských plavčíkov. Po chvíli však sklamane priznáva, že to boli len oblaky. Ako sa asi cítil Christoforo Colombo cestou do Indie?
Hlas vo fínštine čoraz naliehavejšie na čosi upozorňuje cestujúcich – identifikujeme len slová alkohol a cigarety. Morský kšeft naberá na obrátkach s blížiacim sa fínskom a vzďaľujúcimi sa estónskymi cenami.
Sme vymrznutí, mokrí a veselí. Desiatky megabajtov pamäťových kariet padajú za obäť parádnej čiare, ktorú trajekt necháva za sebou, slnku zapadajúcemu do mora, malému ostrovčeku s chalúpkou strýčka Sama, vlastne rybára Svena.
Sme na brehu. Zrejme nik si počas plavby nespomenul na neslávny koniec pasažierov trajektu Estonia. Aspoň o tom nik nahlas nehovoril. Kamilou avizované kontrolné otázky fínskych pasákov pasovákov sa našťastie nekonajú. Môj pas pre istotu dôkladne prelistovali, pri Benitinej fotke len s úsmevom pokrútili hlavou.
Sme tu! Vitaj Fínsko!